Ostane náhrobný kameň.
Lesklý mohutný škaredý a pravdivý. Nič viac a nič menej. Dedičstvo rozkradnú lakomci navôkol a veci s osobným vzťahom zrazu nemajú žiaden význam a hodnotu. Hodnotu im dávame my.
Raz za rok sa zastaví niekto náhodne, raz cielene a viac nič. Bolesť a prehrávané spomienky dookola v hlave. Večer pred spaním beží v mysli film, ktorý nemá začiatok, ba ani koniec. Jasný farebný zvučný. A bolestivý. Kopa nezmazateľných emócií. Čas však všetko zahojí.
Hah. No určite.
Odlesky bolesti a smútku si nesieme do ďalšieho a ďalšieho dňa až nám žerú myseľ. Ovplyvňujú pri rozhodovaní a menia priority v živote. Nevymiznú. Prekrývame si ich novými.
Náhrobný smutný kameň. Bez duše. Roniť slzy je zbytočné. Nič nevráti čas strávený s človekom, ktorého už nestretneme na tejto zemi. Možno je už blažený.
No my nie. Teda ja. A asi sedem miliárd ďalších ľudí....
Nechal si ma tu samu a smutnú, nevládzem dýchať bez teba. Nechcem aby som sa ráno prebudila. Nechcem nič z tohto života.
Bez teba nemá chuť zmrzlina, káva mi nevonia, dážď štípe, nie hladká, slnko páli.... Stratila som kúsok srdca. Nevrátiš mi ho na dlani. Lebo už tu nie si.
Prikryjem sa paplónom a zatváram oči a trýznim sa spomienkami na teba. Všetko bolo super. A už nie je a nebude. Nemôžeš za to. A ani ja. Príroda si riadi kolobeh sama.
Posielam ti tisíc božtekov na dobrú noc. Ak sa ráno predsa len prebudím, budem lesklejšia, pravdivejšia a smutnejšia. Som tvoj náhrobný kameň....
